Se spisovatelkou hovoříme o tom, jak literatura pomáhá krotit špatnou paměť, proč je psaní druhem zapomínání a jakou roli v jejím životě hraje kreativita, tvořivost a různé formy umění.

Vaše kniha je věnována velmi citlivému a složitému tématu násilného vztahu mezi učitelem a studentkou. Proč je podle Vás důležité literární zpracovávání takových témat? Jakou roli může tady literatura sehrát?

Literatúra a umenie ako také sú výnimočné práve v tom, že nám poskytujú priestor hovoriť o veciach, o ktorých v bežný deň nehovoríme – nie preto, že by sme boli povrchní*é, ale jednoducho preto, že sa prirodzene strácajú v šume každodennosti. Umenie nám poskytuje čas na to, aby sme sa zastavili a sústredili iba na jeho vnímanie, umenie nás nabáda na to, aby sme sa konfrontovali či už so svetom, alebo sami so sebou. To platí aj pre tvorcov a tvorkyne umenia, ako aj pre diváctvo či čitateľstvo, a v ideálnom prípade je výsledkom ich stretu konverzácia, ktorá obohatí obe strany. Bez literatúry by som nedokázala povedať to, čo chcem povedať, takému množstvu ľudí; a možno vôbec.

Zabýváte se zároveň grafikou a psaním. Jaké místo mají tyto dvě zcela odlišné formy umění ve Vašem životě?

To, že sa venujem rôznym druhom kreatívnych činností, je pre mňa niečo ako znalosť viacerých jazykov, či rozšírenie slovnej zásoby – niektoré veci viem vyjadriť lepšie výtvarne, niektoré literárne. Zároveň je pre mňa mimoriadne dôležitá tvorba a kreativita ako taká, ako činnosť, ktorú robíme prirodzene, ktorá nás rozvíja a prináša nám radosť, aj keď jej výsledkom nie je speňažiteľné dielo. Je pre nás prirodzené spievať si v sprche, aj keď je nám jasné, že nikdy nevydáme hudobný album: v ideálnom svete by sme všetci rovnako prirodzene písali, maľovali, šili, modelovali, skrátka tvorili akýmkoľvek dostupným spôsobom.

Tématem letošního ročníku Kina na hranici, na kterém budeme Vás hostit, je „Špatná paměť“. Jak toto heslo chápete – i v kontextu témat, kterých se ujímáte jako spisovatelka?

Celkom nedávno som narazila na citát v knihe Rána od Oksany Vasjakinovej, ktorý najviac vystihuje „spisovateľskú“ pamäť tak, ako ju vnímam: poezie je můj způsob zapomínat tak, aby o tom věděli jiní. Mimoriadne často na tú vetu myslím. Keď píšem, základom tohto písania musí byť niečo, o čo sa bytostne potrebujem podeliť – no niekde na polceste sa začne diať niečo zvláštne, čím viac sa „rozpamätávam“ a skladám príbeh, tým menej to moju pamäť zaťažuje. Dokončiť dielo je pre mňa v istom zmysle to isté ako povedať: nech sa páči, milé čitateľstvo, teraz je to už váš problém.

***
Nicol Hochholczerová vystoupí na naší literární scéně ve čtvrtek 1.5. v debatě nazvané „Zlý dotek minulosti“ – mimo jiné po boku Kateřiny Tučkové.